Home » Moje dobrodružstvo dobrovoľníka v karanténnom centre

Moje dobrodružstvo dobrovoľníka v karanténnom centre

Rada by som sa podelila o moju milú skúsenosť, ktorú som mala počas obdobia, kedy sa celý svet akoby spomalil, zmenil svoj rytmus, no stále tu bolo rovnako milujúce srdce nebeského Otca.

On je Bohom prekvapení. A ako všetci rodičia radi pripravujú malé prekvapenia svojim deťom nielen vtedy, keď majú sviatok, aby ich potešili a prejavili im svoju náklonnosť, tak to robí aj nebeský Otecko voči nám, napr. formou nečakaných pozvaní. O jednom takomto nečakanom pozvaní hovoria aj nasledujúce riadky…

Počas Veľkého týždňa, v čase vrcholenia pôstu, sme si v našej komunite čítali správy, ktoré prišli z nášho provinciálneho domu v Nitre. Jedna zo správ bola aj výzva ministerstva vnútra. Obracala sa na rehoľníkov s prosbou o pomoc v karanténnych centrách z dôvodu ubúdania dobrovoľníkov. Prečítanie tejto správy sa ma dotklo. Moja myseľ a srdce sa nedali odtrhnúť od tejto myšlienky. Tá čoraz viac rezonovala počas celej modlitby sv. ruženca, ktorý sme sa denne v komunite modlievali  o 20 hod. v spojení s celým Slovenskom. Prichádzali mi na um slová sv. Vincenta, ktoré povedal prvým sestrám, keď v 17. stor. vznikala naša malá Spoločnosť dcér kresťanskej lásky: „Je potrebné, aby ste boli pripravené slúžiť chudobným všade, kam vás pošlú: na bojisku, ako ste to urobili, keď vás tam zavolali, úbohým väzňom,  a vôbec všade, kde budete môcť poslúžiť chudobným.“ Ešte v ten istý večer som poprosila moje spolusestry o dovolenie slúžiť v karanténnom centre, odoslala som mail na ministerstvo a čakala, čo sa bude diať. Potešil ma aj súhlas našej p. riaditeľky, ktorá túto moju túžbu poslúžiť videla aj ako prostriedok vyjadrenia mojej viery.

O pár dní som už putovala na stredné Slovensko, do krásneho prostredia Vysokých Tatier. Srdce mi poskočilo od radosti, aké krásne miesto mi Božia Prozreteľnosť pripravila. V karanténnom centre ma na moje prekvapenie uvítali rehoľné sestry. Slúžili tu už niekoľko dní. Ukázali mi ochranné pomôcky, ktoré som mala používať, spôsob ich dezinfekcie a zadelili ma do služby. Mojou úlohou bolo každé ráno, na obed a večer vydávať s ďalšími tromi dobrovoľníkmi stravu pred dvere repatriantov /tj. ľudí ubytovaných v centre/ a vynášanie odpadkov. Mohli byť ubytovaní sami, po dvoch alebo troch. Dôležité zo strany repatriantov bolo, aby si jedlo zobrali 1 min. po zaklopaní na dvere s rúškom na tvári z dôvodu ochrany, nás, ktorí sme im pomáhali. V tomto centre bolo ubytovaných asi 120 ľudí. Okrem rehoľných sestier tu slúžili aj dobrovoľníci, ktorí si zobrali týždeň dovolenky, alebo tí, ktorí boli poslaní svojim zamestnávateľom na výpomoc.

Krásne bolo, keď sme si s repatriantami navzájom kývali v čase ich pobytu na balkónoch a my, dobrovoľníci, sme sa večer vonku prechádzali a prosili v modlitbe za nich a za celý svet.

Po  5 – 6 dňoch prebiehalo testovanie, ktoré robili profesionálni požiarnici. Tešili sme sa, že všetky výsledky boli dobré, repatrianti mohli odísť do domácej karantény a zariadenie sa  zatvorilo na dezinfekciu. Vzhľadom na to, že sa nevedelo, či sa zariadenie čoskoro otvorí, moje ďalšie kroky putovali ďalej na východ Slovenska, do ďalšieho, už väčšieho karanténneho zariadenia vsadeného do krásneho lesného prostredia v okrese Stará Ľubovňa.

Po príchode som bola prekvapená mladými ľuďmi, ktorí tam obetavo slúžili deň a noc. Moja služba v tomto centre bola rozmanitejšia. Repatrianti si cez recepciu mali možnosť objednať na izbu sladkosti, kávu, … Veľmi ma to prekvapilo. Pochopila som, že táto ústretovosť je im ponúknutá z dôvodu väčšej psychickej pohody. Mnohí oddelenie od rodiny, domova, nebezpečie nákazy, či prispôsobenie sa  znášali psychicky ťažko. Do karanténneho centra ľudia prichádzali často v nočných hodinách. Zvuk koliesok na kufri, ktorý sa ozýval aj do mojej izby, prezrádzal nový príjem. Cesta do zariadenia pre mnohých nebola ľahká. Po prechode štátnej hranice čakali aj dlhé hodiny, kým sa dostali autobusom do prideleného zariadenia. Pri ich odchode bolo krásne pozorovať, ako si navzájom vymieňajú kontakty. Dovtedy ich jedinou možnosťou komunikácie bola „balkónová sociálna sieť.“ Mojimi spolupracovníkmi boli študenti – čerství maturanti, vysokoškoláci, dobrovoľní hasiči a mladí z Asociácie samaritánov. Všetkých nás spájala ochota slúžiť a radosť zo služby. 

Som vďačná Bohu za náročnú, no veľmi obohacujúcu skúsenosť, ktorá ma viedla k hlbšiemu uvedomeniu si, že vyjsť zo svojho bezpečia a darovať seba druhému je cestou radosti, cestou Ježiša.

s. Faustína