Erasmus v Portugalsku

Bola som veľmi šťastná, keď som sa dozvedela, že som súčasťou erasmového projektu GREEN. Spolu s ďalšími šiestimi žiakmi a dvomi učiteľmi sme mali vytvoriť tím, ktorý sa vydá naprieč Európou, do portugalského Porta. Portugalská škola Agrupamento de Eschola v meste Paredes mala byť miestom stretnutia portugalských, slovenských, lotyšských a francúzskych detí.

Naše cestovné dobrodružstvo začalo letom z Viedne, najskôr do Zürichu. Počas niekoľkohodinovej prestávky sme si pozreli krásne Zurrišské jazero, kostoly a iné pamiatky, pochutili sme si v McDonalde …

Do samotného Porta sme sa dostali v neskorý večer. Boli sme unavení zo zrušeného a následne meškajúceho letu, ale nadšenie z cestovania nás udržalo pri bdení. Keď  sme uvideli naše „rodiny“, pri ich uvítacom potlesku sa radosť znásobila.

Moja rodina bola rozprávková. Bola som v nej so spolužiačkou Renátou a jedným francúzskym kamarátom.  Hosťujúci rodičia mali tri deti – trojičky a každé z nich malo na starosti jedného „host frienda“. Vyzeralo to u nich ako v malej škole.  Dbali na každý detail, i keď to nebolo vždy ľahké. Snažili sa nám pripraviť prostredie ako máme doma. Vždy mi pomohli, keď som o niečo požiadala. Zvládli to vynikajúco.

Portugalsko je nádherná krajina. Oplýva krásou už na prvý pohľad. Sú tu nádherné diela: Eiffelove mosty cez rieku Douro, hrad, železničná stanica s tradičným portugalským umením – obrazmi z vyše 20 tisíc prilepených kachličiek, či očarujúca kaplnka pri mori. Porto znamená brána a Douro sa tu vlieva do Atlantického oceánu a je teda bránou pre lode. Samotný oceán je prírodné veľdielo. Pri kaplnke môžete mať krásny výhľad na vlny, ktoré obmývajú piesočnatú pláž a na skaly, ktoré ju chránia pred zničením.

Počas školského večierku sme mali možnosť naučiť sa portugalské národné tance a ochutnať tradičné jedlo, ktoré mne osobne veľmi chutilo. V Porte sme zasa jedli tradičnú portugalskú francesinhu, ktorá je dosť štipľavá, ale ani domácim nie veľmi chutila.

Našla som si nových kamarátov aj mimo projektu, s ktorými som sa musela rozprávať po anglicky. Mala som možnosť vidieť, ako vyzerá hodina matematiky, ktorá prebiehala v ich rodnom jazyku.  

Portugalské deti sú vďačné i za maličkosti. Počas nášho pobytu väčšinou pršalo a v hosťujúcej škole sa nekúrilo, ale mne to nevadilo.  Radosť z cestovania a objavovania nového neutíchala. Užila som si každý deň, až kým nenadišiel ten posledný, keď sme sa museli rozlúčiť s hosťujúcou rodinou, čo bolo veľmi ťažké. Neunikla som ani slzám. Ale smútok to nebol, lebo sme sa mohli tešiť domov, na slovenské jedlo, či k našim rodinám a vyrozprávať im zážitky z tohto nádherného týždňa pri jednom z najkrajších miest v Európe.

/ Marianna, VIII.B /